KAZATEĽNICA VO FARSKOM KOSTOLE

Kazateľnice boli v starších kostoloch neopomenuteľnou súčasťou chrámového interiéru. Hoci v súčasnosti sa už v katolíckych kostoloch nepoužívajú, slúžili na prednes reči, kázne veriacim počas bohoslužieb. Niektoré z nich dnes vnímame ako umelecky hodnotné diela, v ktorých boli bohato uplatnené náboženské symboly, atribúty svätých, svätci a iné. Baroková kazateľnica v Pruskom je toho jasným príkladom.

Je koncipovaná v tvare lode, ktorá vzbudzuje predstavu plavby, a tej je blízka symbolika životnej púte človeka na tejto zemi. Je tým naznačená myšlienka dosiahnutia cieľa večného života po dlhej životnej námahe. Hneď na počiatku kresťanstva mala veľký význam pre vývoj symbolického myslenia tá loď, v ktorej sa na prahu ľudských dejín zachránil Noe so svojou rodinou pred potopou. Značný vplyv na rozšírenie symbolov lode mala Petrova rybárska loďka, ktorá sa zanedlho stala loďou cirkvi. Kormidelníkom tejto lode sa myslí Kristus, ktorý zachraňuje veriacich. Tým sa loď stala symbolom zhromaždenej a zjednotenej cirkvi.

Na boku lode sa nachádza veslo, ktoré drží alegorická postava anjela a môže znamenať učenie cirkvi. Pomocou vesla sa určuje smer a pohyb po mori. Tak i učenie cirkvi, založené Kristom a vysvetľované učiteľmi cirkvi, vesluje dopredu k svojmu cieľu a predáva ho ako štafetu od jednej generácie ku druhej.

Hneď vedľa vesla je uchytená kotva, ktorá patrí k najstarším kresťanských symbolom. Veľmi často bola zobrazovaná v katakombách a jej vonkajší tvar možno spájať s podobou kríža. V nej sme pevne a bezpečne zakotvení vo večnosti. Nádej vyjadrená kotvou nie je len abstraktná čnosť, na akú obyčajne myslíme, ale istota v očakávaní večného života vychádzajúca z viery v Toho, kto nás zachránil.

Sťažeň alebo stožiar lode slúži aj ako maják a môže byť videný aj ako kríž. Jeho vertikálne smerovanie do výšky má pozdvihnúť zrak a myseľ veriaceho k Bohu. Biela plachta upevnená na stožiari sa prirovnáva k Duchu Svätému. Na samom vrchu stožiara je vlajka, ktorá je symbolom vlády a moci. Vo vetre vlajúca vlajka býva znamením sily, nadšenia a odhodlania zmeniť starý a začať nový spôsob života. Červená farba signalizuje neobmedzenú Božiu lásku. Vo všeobecnosti znamená oheň a krv a môže byť pozitívnym i negatívnym znamením. V pozitívnej symbolike vyjadruje život, lásku, teplo a plodnosť. Na vlajke je zobrazené slnko zlatej farby. Je zosobnením tepla, ohňa a životodarného princípu. Jeho každodenný východ a západ ovplyvnil ďalší symbolický význam, znamená vzkriesenie a vôbec každý začiatok a tiež kozmický poriadok. Pretože slnko svieti na dobrých i zlých, stalo sa symbolom spravodlivosti. Pre svoje blahodarné účinky je znamením mnohých čností, ktoré tiež vyžarujú do okolia kresťanskú lásku, nádej, čistotu a pravdivosť.

Prví kresťania dali antickému pohanskému Dňu slnka nový obsah, keď ho učinili dňom Ježišovho vzkriesenia, dňom Pána. V Kristovi je videné slnko, ktorého lúče sú ochotné svietiť všade tam, kde sa otvorí okno ľudskej duše. Na počiatku sa kresťania modlievali smerom k vychádzajúcemu slnku a až dodnes pretrval zvyk orientovať kresťanské chrámy k východu. Zlatá farba slnka je znamením stálosti, večnosti a dokonalosti. V duchovnom zmysle je symbolom poznávania a nebeského svetla.

Pod loďou sa nachádza ešte jeden, viac-menej neobvyklý symbol, ktorým je delfín. Divák sa musí dlhšie zadívať na tohto morského tvora, aby v ňom identifikoval práve delfína. Je len chvályhodné, že tu barokový umelec popustil uzdu svojej fantázii a svojím osobitým spôsobom pochopil nielen delfína ako symbol, ale celú kazateľnicu.

Národy žijúce blízko mora bývali vždy udivované nápadnou výnimočnou inteligenciou a pohyblivosťou týchto živočíchov a rovnako ich mimoriadnou priateľskou prítulnosťou k ľuďom.

Nie je preto divu, že sa mu prideľuje viac symbolických vlastností, predovšetkým kladných a priaznivých. Pretože delfín pokojne sprevádza lode plávajúce po mori, pripisovali sa mu dobré úmysly a medzi námorníkmi sa udržovalo presvedčenie, že delfín je záchranca. Preto sa stal symbolom záchrany a spásy. O delfínovi sa vytvorila predstava, že na svojom chrbte prenáša duše zomrelých do ríše mŕtvych. Hoci to bola pohanská predstava, spôsobila, že prví kresťania prevzali túto symboliku delfína a spojili ju s Kristom, ktorý je skutočným záchrancom zomrelých. Pripodobnenie Krista k obrazu delfína je blízke hlavne ľuďom žijúcim pri mori. Ostatným bolo menej známe. A keď uvážime, že tento symbol má pohanský pôvod, pochopíme, prečo sa v cirkvi ťažko presadzoval a prečo dnes akoby upadol do zabudnutia.

Mgr. Art. Dominik Monček